_ Medzinárodný filmový festival Bratislava

Mladá Jazídka Hevi sa snaží prežiť s matkou a mladšou sestrou vo vojnou rozvrátenom Iraku. Kým ozbrojení muži drancujú vidiecku krajinu, rodina sa celé dni skrýva v jaskyni neďaleko jej opustenej rodnej dediny. Uprostred katastrofy musí mladá Hevi prijať srdcervúce rozhodnutie.

Tínedžerka Nour žije so svojim ovdoveným otcom. Jedného jarného dňa sa v jej živote stane dôležitá vec, o ktorú sa s otcom nedokáže podeliť. Mlčanie vedie v domácnosti k napätiu. Film je dojímavým a intímnym pohľadom na vzťah medzi otcom a dcérou.

Leticia sa stratila v čase. Jej melancholická nočná rutina odhaľuje divoké, tmavé a krvavé zákutia jej mysle. Keď sa na večierku stretne s Gabrielou, privádza ju k sebe domov. Netrvá dlho a na starom panskom sídle sa začínajú diať zvláštne veci. Jedna z nich už z domu nikdy nevyjde. Toto je film o napätí, spomienkach a spoločenskej dominancii.

Zmyselný portrét mladej hudobníčky, ktorá sa začína potýkať s krehkosťou vlastnej identity, keď jej sluch postupne začína slabnúť až k zdanlivej existenciálnej prázdnote.

Päťročný Sarú sa stratí vo vlaku uháňajúcom preč od jeho domova a rodiny.
Vydesený a zmätený vystúpi v Kalkate plnej ľudí a chaosu, tisícky kilometrov
od domova. Akoby zázrakom prežije a darí sa mu uživiť sa na ulici a unikať
všetkým jej hrozbám hrozbám a nástrahám, až sa nakoniec dostane do
sirotinca, ktorý takisto nie je práve bezpečným prístavom. Napokon si Sarúa
osvojí austrálsky pár z mesta Hobart a zahrnie ho láskou a bezpečím. Keďže
nechce zraniť svojich adoptívnych rodičov, dospievajúci Sarú potláča svoju
minulosť i emocionálnu potrebu spojenia so svojou skutočnou rodinou
a pomaly sa lúči s nádejou, že ešte niekedy uvidí stratenú mamu a brata. No
náhodné stretnutie so skupinou Indov v ňom prebudí hlboko spiacu túžbu
po domove. S obmedzeným množstvom spomienok a s pomocou novej
technológie zvanej Google Earth sa Sarú vydáva na jedno z najúchvatnejších
hľadaní ihly v kope sena v moderných dejinách.

Pôvodom chorvátsky herec Rade Šerbedžija sa na svojom režisérskom debute
rozhodol spolupracovať so synom Danilom. Spoločne vytvorili filmovú
adaptáciu rovnomennej hry z dielne Dušana Jovanovića, srbského divadelného
režiséra, žijúceho v Slovinsku, ktorej pôvodná verzia sa na divadelných
doskách objavila v roku 1980. V roku 1995 uviedlo londýnske Riverside
Studios britskú verziu hry, do ktorej obsadilo Vanessu Redgrave.
Príbeh, zasadený do Skopje (terajšieho hlavného mesta Macedónska) v období
okupácie nemeckými a bulharskými vojskami počas druhej svetovej vojny,
je prerozprávaný prostredníctvom osemročného Zorana. Jeho otec sa pridal
k partizánom a matka zaplietla s nemeckým dôstojníkom.
V snímke, tematizujúcej krutosť, chudobu a hrôzy vojny, sa Zoran stáva
svedkom vojenského zásahu, pri ktorom mu kamarátku Renatu Rossmanovú
spolu s rodinou odvádzajú do koncentračného tábora. Nádej mu však dodáva
skutočnosť, že proti nacistom bojuje v partizánskej jednotke jeho strýko
Gjorgjija (Šerbedžija).

V centre príbehu stoja dvaja básnici, Ingeborg Bachmannová a Paul Celan,
ktorí sa spoznali v povojnovej Viedni. Živá korešpondencia medzi nimi vykresľuje
ich dramatický a extatický no zároveň nekonečne smutný ľúbostný
príbeh, čo filmu poskytuje solídny myšlienkový základ. V inom príbehu sa
dvaja mladí herci, Anja Plaschg a Laurence Rupp, stretávajú v nahrávacom
štúdiu, aby staré listy prečítali, a sú unesení búrlivými pocitmi očarenia
a obavy, ktoré na nich dýchajú zblízka i zďaleka; avšak zároveň zisťujú, že
si užívajú vzájomnú spoločnosť a postupne sa spoznávajú pri prekáračkách,
fajčení a diskusiách o svojich tetovaniach a obľúbenej hudbe. Tam kdesi,
v rozmazaných hraniciach medzi včerajšou, dnešnou a zajtrajšou láskou, leží
srdce tejto pozoruhodnej snímky.

Píše sa rok 2009. Pavel Josek, významný vedec a niekdajší disident, má
dostať štátne vyznamenanie za statočnosť. Pri nakrúcaní televízneho
dokumentu o jeho živote vyjde najavo, že sa začiatkom 70. rokov – na nátlak
ŠtB – podieľal na občianskej likvidácii svojho vtedajšieho priateľa, ktorý bol
nakoniec prinútený emigrovať. Udalosti staré vyše tridsať rokov rozpráva
film bez jedinej retrospektívy. Rodinná dráma odkrýva praktiky tajnej polície
pri diskreditácii odporcov režimu. Emocionálny príbeh o vine a pokání,
o zradnosti pamäte a potrebe odpustenia.
V rámci českej a slovenskej kinematografie ide o prvý dlhometrážny hraný
film, ktorý sa venuje téme udavačstva a spolupráce s tajnou komunistickou
ŠtB. Za každým menom v jej neslávne známych zoznamoch sa ukrýva
nejaká ľudská dráma, tragédia či zlyhanie. Na strhujúcom intímnom príbehu
rodiny štyridsiatnika Luďka Joska to ukazuje v poradí desiaty spoločný film
autorského tandemu Hřebejk – Jarchovský.

Kráľovná Zeme je klaustrofobická dráma, ktorá sleduje pasívne agresívny
súboj dvoch žien a pád jednej z nich do šialenstva. Pri jej sledovaní si možno
spomeniete na Hnus Romana Polanskeho alebo Personu Ingmara Bergmana.
Film sa odohráva počas jedného týždňa v dome pri jazere. Catherine tam
prichádza za svojou priateľkou Virginiou, aby si oddýchla a spamätala sa
z nedávnej smrti otca a rozchodu s dlhoročným priateľom. Napätie medzi
ženami narastá a situácii nepomáhajú ani časté návštevy „chlapca od vedľa“,
s ktorým si Virginia nezáväzne začne. Vo flashbackoch pritom sledujeme
situáciu spred roka, keď bolo všetko naopak a Catherine tam bola až otravne
šťastná so svojím priateľom.
Elisabeth Moss, ktorá vo filme zvláda obrovskú škálu emócií, je skvelá
v úlohe Catherine. Detail na jej tvár plnú emócií je jedným zo základných
stavebných prvkov tohto filmu.

Po úspechu Farebného kolesa si mohol Alex Ross Perry dovoliť nakrútiť film
s o čosi vyšším rozpočtom. Výsledkom bol Počuj, Philip (Listen Up Philip)
s dramatickým Jasonom Schwartzmanom v robustnej hlavnej úlohe a výbornou
Elisabeth Moss s veľmi subtílnym prejavom.
Schwartzman hrá mizantropického a egocentrického spisovateľa očakávajúceho
vydanie svojej druhej knihy. V New Yorku sa už vôbec nevie sústrediť
na prácu, preto keď mu jeho literárny idol Ike Zimmerman ponúkne možnosť
stráviť nejaký čas v jeho sídle mimo mesta, ihneď ju využije bez ohľadu na
to, čo si myslí jeho priateľka Ashley. Jeho náhly odchod ešte viac prehĺbi ich
krízu.
Výborne napísaný film je vtipným ale i melancholickým a tak trochu nostalgickým
obrazom newyorských umelcov.

Ako svoj finálny opus nakrútil Stanley Kubrick eroticky ladený psychologický triler na motívy Snovej novely Arthura Schnitzlera, ktorým prerušil dvanásťročnú tvorivú odmlku. Freudovský príbeh situovaný do Viedne na začiatku 20. storočia preniesol Kubrick do súčasného New Yorku v predvianočnom čase, pričom do hlavných úloh obsadil slávnu hereckú a vtedy ešte manželskú dvojicu Tom Cruise – Nicole Kidman. Sekundujú im mená ako Sydney Pollack, Alan Cumming či Rade Šerbedžija, ktorý sa predstavil v jednej zo svojich najpamätnejších úloh čudáckeho majiteľa obskúrnej požičovne kostýmov. Keď sa Alice, atraktívna manželka zámožného doktora Williama Harforda, prizná v stave alkoholického opojenia, že by bola schopná opustiť svoj pohodlný život pre divoké erotické dobrodružstvo s cudzím mužom, žiarlivosť vyženie Williama na katarznú nočnú odyseu sexuálneho objavovania a morálneho pokánia. Kubrickovo tajomné rozprávanie kráča po nejasnej hranici medzi realitou a fantáziou, ktorá je všetkým, len nie bezpečným únikom z Williamovej každodennej rutiny.

Alex Ross Perry a Carlen Altman si tento film napísali „na telo“. Hrajú Colina
a JR, dvojicu súrodencov, ktorí sa autom vydávajú na cestu za jej bývalým
milencom, aby si od neho zobrala svoje veci. Ona, JR, túži stať sa televíznou
hlásateľkou, no nič pre to nerobí, je naučená manipulovať ľuďmi a dosiahnuť
to, čo potrebuje; on, Colin, je viac-menej spokojný so svojím nudným
životom.
Film sa začína ako komédia s rýchlymi dialógmi a čiernym humorom. Colin
svoju sestru napríklad podpichuje tým, že ich rodičia ju neznášajú a preto jej
ani len nepovedali o rodinnej dovolenke. Po konfrontácii so svojím bývalým
a niekdajšími kamarátkami však JR začína chápať, že vo svojom živote naozaj
uviazla a je ostatným na smiech, alebo sa jej rovno vyhýbajú. Film sa stáva
viac melancholickým a dramatickým. Bez veľkých gest sledujeme krízu
a sebareflexiu jednej postavy.

Debut Alexa Rossa Perryho je voľnou adaptáciou slávneho románu Thomasa
Pynchona Dúha gravitácie. Ide o absurdnú komédiu, ktorej humor je však
skôr jemný a nevyvoláva salvy smiechu.
Celý film sa odohráva v lese, ktorým blúdi nešikovný vojak Tyrone. Je koniec
druhej svetovej vojny a jeho úlohou je násť dve rakety V2. Jednu už našiel
a nesie si ju pekne v rukách, druhú, tú dôležitejšiu, pretože ide o prototyp
s poradovým číslom 00, ešte musí nájsť. Na svojej ceste neustále stretáva
zvláštne postavy, napríklad Lazla Impolexa, svojho priateľa z vojny –
chobotnicu, či tajomnú mladú ženu. Sú to postavy z jeho minulosti a možno
budúcnosti. Jeho cesta lesom je cestou jeho vedomím.

Večerníčková séria krátkych filmov o dvoch chlapcoch a o tom, ako spoznávajú svet. Dvaja všeteční malí bratia sa hrajú a vďaka svojim nápadom zažívajú neuveriteľné dobrodružstvá a dostávajú sa do zložitých situácií, no napokon vždy zvíťazí súcit, solidarita a spolupráca.
Tvorivým východiskom seriálu je detská hra. Sloboda a spontánnosť, s akou k nej deti pristupujú, ako aj predstavivosť, nápaditosť a humor, ktorý prináša, je to, čo autorov zaujalo najviac a čo sa pri tvorbe snažili zmysluplne využiť. Tak sa zrodili Drobci a zábavné príbehy o tom, čo sa stane, keď sa spolu hrajú nezbedník Ben a mudrlant Tom.

Operátor rýpadla z vnútrozemia prijíma pracovnú ponuku v pobrežnom rezorte. Šichta, ktorú zobral len tak narýchlo, ho začína poriadne štvať. Aby si udržal rodičovskú autoritu a zabezpečil legálne, no špinavé búracie práce, musí sa zbaviť nežiaduceho svedka.

Film je audiovizuálnou tkaninou, v ktorej animovaná línia stvárňuje osnovu a ženský hlas výplň. Tá, ktorá tká a to, čo je tkané, sa pretkáva v čase.

Nada (100) a jej dcéra Vera (75) majú napätý, no blízky vzťah. Detinská Vera sa o svoju matku – nemú, slabú, no občas poriadne krutú – stará. Jedného dňa vletí do Nadinej izby netopier a usadí sa priamo pod jej posteľou. Vďaka prítomnosti zvieraťa Nada postupne ožíva.

Počas dopravnej špičky v Sarajeve cestuje pätnásťročný Emir v spoločnosti sociálneho pracovníka za svojim otcom Safetom. Čaká ich víkendový piknik v polootvo- renom nápravnom centre. Kvôli hustej premávke však na stretnutie meškajú.

Pankáčsky potkan Herman H. Rott žije sám v špinavom a rozhádzanom byte. Keď sa jedného dňa opitý potáca domov, zahliadne ho rozkošná meštianska mačka, ktorej ihneď padne do oka. Bez zbytočného čakania sa k sympatickému Hermanovi rozhodne nasťahovať – bez pozvania.

V nemocničnej izbe sa stretávajú dve rodiny. Každá z nich prišla navštíviť svojho otca. Kým jedna sa háda o malichernostiach, druhá sa na veci díva z úplne odlišnej perspektívy.

Pim Zwier sa inšpiroval Sergejom Prokudinom-
-Gorským a jeho farebnými fotografiami Ruskej ríše
zo začiatku 20. storočia. Jeho technika spočívala
v prekrytí troch čiernobielych fotografií, ktoré vďaka
červenému, zelenému a modrému filtru zachytili vždy
iné farebné spektrum.

Názov filmu odkazuje na posledné slová Vincenta
Van Gogha adresované jeho bratovi Theovi: „Smútok
bude trvať večne.“ Je to pojednanie o smútku a nádeji,
ktoré sa začína čiernobielymi zábermi na vyprázdnené
prírodné zákutia, najmä stromy, a neskôr sa mení na
rozpohybované obrazy inšpirované práve Van Goghovými
maľbami plnými farieb a nádeje.

Toto abstraktné dielo, nakrútené na formát Super8
a skombinované s fotogramami, skúma filmové políčko
ako škatuľu na veci, ktoré jestvujú len v rámci zážitku.
Zachycuje prchavé momenty, ktoré čoskoro skončia na
preplnenej polici a už ich nikdy nikto nenájde.

Toto dielo je poctou médiu farebného filmu. Počas spolupráce
s Múzeom Georga Eastmana si Satz starostlivo
vybrala farebnú filmovú metráž z počiatku 20. rokov
minulého storočia – prevažne skúšobné zábery členov
Eastmanovej rodiny, ale aj vtedajších hollywoodskych
hviezd – ktoré odhaľujú farebné skreslenia a deformácie.
Satz materiál znovu spracovala s použitím
extrémnych detailov a zväčšenín tvárí, predovšetkým očí.

Film je sondou do rôznych techník vyvolávania (kopírovania)
filmového materiálu. Východiskom a zároveň
inšpiráciou pre film boli maľby veterných mlynov od
Pieta Mondriaana, predovšetkým Červený mlyn (Rode
molen). Farba vo filme sa dosahuje mnohonásobnými
expozíciami cez rôzne farebné filtre počas kopírovania.
V závislosti na použití procesu vyvolávania sa farby
môžu miešať dvoma spôsobmi: buď aditívnym alebo
subtraktívnym.

Film je experimentálnou expedíciou do metódy aditívneho
miešania farieb vo filme, docielenej technikou
sieťotlače vlastnoručnej výroby. Základnou filmovou
matériou boli čiernobiele zábery stromov zbavených
lístia zhotovené metódou higher-control. Pripomínajú
konáre ubiehajúce na pozadí nočnej oblohy, videné zo
zadného okna automobilu. Následne boli zábery transformované
36-vrstvovou technológiou Technicolour.

Pohŕdanie je mnohovrstevným príbehom o láske a vzťahoch, poctou kinematografii a zároveň nenápadným ironickým podpichnutím Francúzska.
Adaptácia románu Alberta Moraviu sleduje scenáristu Paula Javala a jeho manželku Camille. Paul píše pre Fritza Langa scenár podľa Homérovej Odysey ale ich predstavy o príbehu a filme sa rôznia. Navyše, do jeho vzťahu s Camille sa vkradlo čosi – drobný pocit či skôr zárodok pocitu – čo ich lásku pomaly rozožiera. Godard ladí celý film do červenej, bielej a modrej, teda národných farieb
Francúzska. Niekedy ostentatívne, teda farebnými filtrami ako v úvodnej scéne s nahou Brigitte Bardotovou, inokedy „nenápadnejšie“, teda voľbou prostredia či dekorácií. Je to film o Francúzsku ako krajine, o francúzskej kultúre a o „francúzskosti“.

Slávnu rozprávku podľa predlohy L. Franka Bauma sme vybrali z dvoch dôvodov: jednak je Čarodejník z krajiny Oz jedným z prvých „veľkých“ filmov, nakrútených na Technicolor štvrtej generácie, teda technológiou, ktorá priviedla farbu do kinematografického mainstreamu; jednak tento film využíva farbu ako nástroj rozprávania príbehu. Film sa totiž začína v jednom farebnom odtieni a až keď tornádo odnesie Dorothy do krajiny, ktorá „nie je Kansasom“, vidíme film v plnom farebnom spektre. Farba tak oddeľuje dva rôzne svety – ten bežný, ponurý na jednej strane a ten krásny, farebný a plný dobrodružstiev na strane druhej. V ňom sa Dorothy spriatelí so strašiakom Strachopudom, plechovým drevorubačom a bojazlivým levom, bojuje proti zlej čarodejnici a snaží sa nájsť cestu k mocnému čarodejníkovi, ktorý ju môže zobrať domov.

Výber krátkych zreštaurovaných filmov z Cineteca di Bologna, jedného z najdôležitejších filmových ústavov v Európe, ponúka jedinečný pohľad na farebný svet zo začiatku 20. storočia. Svet, ktorý dnes poznáme z čiernobielych fotografických a filmových záznamov, zrazu ožíva vo farebnou spektre,
hoci nie úplnom.

Dávno predtým, ako sa farebný film stal bežnou súčasťou života a umenia, sa vynálezcovia a filmári snažili o hodnoverné zachytenie farby. Filmy v tomto výbere boli nakrútené špeciálnou technológiou Kinemacolor, patentovanou vo Veľkej Británii, ktorá dokázala zachytiť červené a zelené odtiene. Ide zväčša o filmy „dokumentárne“, teda o záznamy reality a nie hrané filmy nakrútené v štúdiu; práve preto majú obrovskú archívnu hodnotu, pretože nám ukazujú, ako vtedajší ľudia vnímali svet (a farby) okolo seba.

Filmy:

Účesy z Holandska / Coiffures et types de Hollande
(Francúzsko, 1910, 3 min., Pathé)

Satanova rapsódia / Rapsodia Satanica
(Italy, 1915-17, r. / dir. Nino Oxilia, 45 min.)

Žatva / The Harvest
(Veľká Británia, 1908, 6 min.)

Otvorenie zvonice na námestí San Marco / L’inaugurazione del campanile di San Marco
(Taliansko, 1912, 12 min.)

Plavecká čata III. jazdeckej divízie pod velením S.A.R. kniežaťom z Turína / Plotoni nuotatori della III divisione cavalleria comandata da S.A.R. il conte di Torino
(Taliansko, 1912, r. / dir. Luca Comerio, 9 min.)

Brodiť sa riekou / Fording the River
(Veľká Británia, 1910, 3 min.)

Pomocou inovatívnej strihacej techniky čiastočne
založenej na počítačovom algoritme sa film vracia
50. rokov v čase, aby zachytil urbanistický vývoj istej
záhrebskej štvrte vybudovanej v 60. rokoch minulého
storočia. Dedičstvo modernizmu a utopického urbanizmu
kladie do kontextu dnešnej doby poznačenej
spoločenskou transformáciou a nedostatkom urbanistického
plánovania.

Čiernobiela filmová miniatúra, ktorú na základe fotografií
z vybraných lokácií po Kiarostamího smrti zrekonštruovali
jeho spolupracovníci s využitím trikových
technológii, sa odohráva v členitom teréne neurčitého
stredozemského mestečka. Chlapcovi utečie lopta a v
slede precízne komponovaných záberov skacká po
schodoch a uličkách dolu nekonečným svahom.

Vo videu, nakrútenom na stavenisku, sa asi tridsať robotníkov
vo vojenských uniformách a helmách venuje
práci ako obyčajne. Hoci kamera sníma objektívne,
medzi nič netušiacimi mužmi, ktorí sa nevedomky
stávajú súčasťou filmovej situácie, sa nachádza herec.

Miesta, ohraničujúce prostredie filmu – pamätník
zakladateľov Tel Avivu a pozostatky svätyne bývalej
palestínskej dediny Salamah – ležia neďaleko od seba.
Film, pohybujúci sa medzi nimi, sleduje architektonické
diela a pohyblivé obrazy, pričom sa zameriava na ich
schopnosť zaznamenávať kolektívnu zábudlivosť.

Hudobník, ktorého kariéra uviazla na mŕtvom bode, sa
rozhodne hľadať inšpiráciu v Santose, prístavnom meste
neďaleko São Paula. Tu sa stráca v mori izolovaných
ľudských osudov a pomaly ho pohlcuje svetácky život.
Snímka je prvou v sérii troch krátkych a jedného
dlhometrážneho filmu inšpirovaných brazílskymi
hudobníkmi.

Jedného augustového rána v roku 2012 zbadal sýrsky
fotograf Issa Touma na svojej ulici študentov, ťahajúcich
vrecia s pieskom. Ukázalo sa, že pohľad, ktorý
sa mu naskytol, bol začiatkom sýrskeho povstania
v meste Aleppo. V momente schytil fotoaparát a z okna
svojho bytu nakrútil prvých deväť dní vzbury. Vytvoril
tak jedinečný prológ k vojne, ktorá už dnes trvá vyše
troch rokov.

Tvorba jedného z najvychytenejších autorov hudobných dokumentov
súčasnosti Vincenta Moona vždy úzko súvisela s témou mesta. Bol to on,
kto pod hlavičkou projektu Take Away Shows nakrúcal indie-rockové hviezdy
v uliciach Paríža, zachytávajúc ich piesne v obnaženej akustickej podobe,
vydané napospas ruchu mesta. Tam kdesi sa zrodil a vycibril jeho spôsob
dokumentovania magických okamihov, v ktorých sa rodí hudba: Na jeden
záber, bez zbytočných strihov, s plávajúcou kamerou, ktorú okolie zaujíma
rovnako ako hudobník v popredí, s jedným ruchovým mikrofónom, vďaka
čomu sa súčasťou hudobného čísla stávajú aj náhodné zvuky prostredia. Náš
výber filmov pochádza z kolekcie Petites Planètes (Planétky), ktorá reprezentuje
jeho novšiu, nomádsku identitu a polohu etnografa, ktorý cestuje po
celom svete a zaznamenáva tradičnú aj experimentálnu hudbu.

Krzystof a Michał, spolužiaci z umeleckej školy, žijú viac v noci ako cez
deň. Blúdia ulicami Varšavy, vymetajú jeden večierok za druhým a snažia
sa naplno si užiť svoju mladosť. Každú chvíľu sa bezhlavo zamilujú. Testujú
limity mesta a chcú ich neustále posúvať; zároveň skúšajú, kde ležia hranice
ich vzájomného priateľstva.
Niekde medzi fikciou a dokumentom sa pohybuje tento film o dvoch
mladých ľuďoch a jednom meste. Štylizované a uhladené obrazy nočnej
Varšavy pôsobia natoľko hypnoticky, že len ťažko možno odhadnúť, ako
plynie čas. Film stavia na atmosfére a scény za sebou radí skôr pocitovo ako
chronologicky. Režisér do 100 minút vtesnal niekoľkomesačnú divokú nočnú
party preloženú niekoľkými ťažkými ránami.

V čakárni u očného sa stretá trojica žien rôzneho veku, pochádzajúcich z rôzneho prostredia. Sasha, najmladšia z nich, započuje rozhovor svojich spolučakajúcich a dozvedá sa o tragédii, ktorá ich postihla. Dovtedajšiu ľahostajnosť k ženám nahrádza pocit pochopenia
a blízkosti. Šanca podeliť sa o vlastné pocity však mizne v nenávratne.

Ktorý obraz je skutočný? Ten, ktorý sa na nás díva zo zrkadla, alebo ten, čo pred zrkadlom stojí? V chodbách plných ilúzií sa náš protagonista – podobizeň spoza zrkadla – snaží zistiť, či sa díva na cudzinca alebo skrytú časť seba samého.

Prostredníctvom tejto snímky vzdáva autor hold generácii, s ktorou ho spája mladistvý entuziazmus a myšlienka revolúcie založená na motte „buďme realisti, žiadajme nemožné“, ktorá zmení svet. Zároveň vyslovuje pochybnosti o pravom dosahu týchto zmien v spoločenskej a – čo je zrejme dôležitejšie – súkromnej rovine. Veriť v ideály je jednoduché. Dosiahnuť, aby v ne verili aj nasledujúce generácie, je už však o niečo ťažšie. S odmietnutím ideálov roku 1968, ktoré sa mladším generáciám javili ako iluzórne, prichádzajú s novými, ktoré sú možno dokonca ešte nereálnejšie.

Vjeko, ktorý je učiteľom na strednej škole, venoval celý svoj život štúdiu dejepisu. Žije v zanedbanom a špinavom byte v centre Záhrebu so svojím otcom. Keď zomrela Bobo, jeho životná láska, ostal bezradný a zničený. Najradšej si život užíva počas nočných prechádzok prázdnym mestom, nalíčený a prezlečený za ženu. Raz v noci sa pripletie do cesty skupinke mladíkov, ktorí ho zmlátia, pošpinia a nechajú bezvládne ležať na ulici. V nemocnici sa o neho postará zdravotná sestra Maja, ktorá zhodou okolností býva v tom istom paneláku ako Vjeko. Po tom, čo mu Maja pomôže dostať sa domov, začne sa starať nielen o Vjeka, ale aj o jeho otca. Tu sa začína príbeh o troch úplne odlišných ľuďoch, ktorí žijú v jednej budove a ktorí sú nečakane a proti svojej vôli spojení a závislí jeden na druhom.

Vesna je žena v strednom veku, ktorá pracuje ako sestra domácej starostlivosti v Záhrebe. Pred dvadsiatimi rokmi žila v Sisaku, chorvátskom priemyselnom mestečku, no násilný incident počas vojny v Juhoslávii, ktorý takmer zničil celú jej rodinu, ju prinútil odísť. V hlavnom meste sa jej podarí znovu sa nájsť a začať odznova. Jedného dňa Vesnu prekvapí nečakaný telefonát od jej manžela Žarka. Opustil ju v predvečer vojny, po ktorej ho odsúdili za vojnové zločiny v Chorvátsku a Bosne. Hoci sa nerozprávali sa už vyše dvadsať rokov, Žarko chce opäť nadviazať vzťah so svojou rodinou. Vesna sa snaží zachovať si odstup a ľadový výraz, no po rokoch samoty sa v jej vnútri začína čosi lámať. Keď sa správa o Žarkovom prepustení dostáva do médií, Vesnina minulosť ju doháňa omnoho rýchlejšie, než čakala.

Film, založený na charakterizácii postáv, kladie dôraz na dôkladné vykreslenie všetkých protagonistov. V príbehu, ktorý sa točí okolo dvoch veľ kých rodinných osláv – svadby a Štedrého večera – sa Boro Bura, mladý jazzový hudobník, snaží zmieriť svojich rozhádaných príbuzných. Postupom času sa dej dostáva na vedľajšiu líniu a hlavné miesto zaujímajú reakcie postáv na prebiehajúce udalosti. Poháňané rôznymi pohľadmi na rovnakú vec sa dráma a komédia neustále prepletajú.

Päťdesiatnik Ivo pracuje ako vodič autobusu. Jeho manželka Maja sa stará o domácnosť. Syna Tomica čakajú maturity. Rodina si žije spokojným, obyčajným a nevýstredným životom. Mierumilovný a tichý Ivo je poctivý občan, ktorý má napriek svojmu jednoduchému životu silné morálne zásady. Jedného dňa sa Tomica vráti domov úplne dobitý. Po návšteve pohotovosti ich posielajú domov a chlapec v noci kolabuje. Zdá sa, že zranenia sú omnoho vážnejšie, než lekár predpokladal. Vydesení rodičia sa obracajú na políciu, no pomoci sa nedočkajú. Kúsok po kúsku stráca Ivo vieru v ideu právneho štátu. Zisťuje, že ideál spoločnosti postavenej na určitých princípoch, v ktorý veril, nefunguje. Hnaný potrebou konať sa vydáva hľadať chlapca, ktorý jeho synovi tak veľmi ublížil.

Smrť blízkeho priateľa stavia Slavka pred dilemu. Nie je si istý, či sa má ako Chorvát zúčastniť pohrebu v moslimskej časti Mostaru. Hoci cíti voči priateľovi záväzok, obáva sa nepriateľských reakcií okolia. Slavkova manželka sa hnevá a aj jeho syn už má otcových obohratých monológov po krk. Napriek rozporu medzi mužom a mestom, v ktorom je rozdelené úplne všetko, majú predsa len niečo spoločné. Príbeh stavia na skutočnosti, že hoci od vojny uplynuli už takmer dve desaťročia, Mostar ostáva aj naďalej rozpoltený na dvoje. Film je pôsobivým rozprávaním o každodennom živote v roztrieštenej spoločnosti a svete, kde si paranoja, komédia a dráma nažívajú bok po boku. Snímka je tiež rafinovaným psychologickým portrétom muža, donúteného prekročiť neviditeľnú hranicu medzi dvoma komunitami, žijúcimi v jednom meste.

Zabudnite na kruhové grafy, mapy s farebným odlíšením a zadychčaných expertov. Aká je v dnešnej Amerike voličská skúsenosť z pohľadu ulice? Volebný deň, triumf v dokumentárnom rozprávaní, spája jedenásť príbehov nakrútených súčasne. 2. novembra 2004 od svitania až do skorých ranných hodín ďalšieho dňa. Továrenskí robotníci, bývalí zločinci, vystresované matky, indiánski aktivisti a usilovní volební komisári od washingtonského Seattlu až po floridské Miami berú demokratický proces do vlastných rúk. Výsledkom je zábavná, podnetná a miestami znepokojivá mozaika občanov odhodlaných dosiahnuť, aby sa ich volebný hlas v osudný deň rátal.

„Čo je na Vojnovej miestnosti také špeciálne?“, opýtal sa reportér CNN. „Špeciálnou ju robí to,“ odpovedal George Stephanopoulos, „že do nej nemáte prístup“. Snímka Vojnová miestnosť, pomenovaná podľa centra úspešnej prezidentskej kampane Billa Clintona, sleduje predvolebné udalosti očami dvoch „generálov“: riaditeľa komunikácie Georgea Stephanopoulosa a hlavného stratéga Jamesa Carvillea. Film je úprimným, dôvtipným
a odhaľujúcim pohľadom na revolúciu, ktorú títo dvaja muži s úzkym tímom odhodlaných spolupracovníkov spôsobili vo volebnom boji o prezidentské kreslo, a zorganizovali tak jeden z najväčších politických zvratov v americkej histórii.

Prelomový dokumentárny film Roberta Drewa sprevádza vtedajšieho senátora Johna F. Kennedyho počas volebnej kampane na prezidentského kandidáta za Demokratov proti Hubertovi Humphreymu v roku 1960. Prostredníctvom snímky môžu diváci sledovať priebeh udalostí zároveň s Kennedyovcami. Na pozadí rozvášnených mestských davov zachytáva pôsobivo racionálne a charizmatické vystupovanie Johna F. Kennedyho, pokojné vyžarovanie jeho manželky Jackie, ako aj Humphreyho populistickú príťažlivosť. Odhaľujúc osobnosti a politické pozadie predvolebnej kampane ponúka snímka Primárky podmanivý pohľad do ranej kariéry jedného z najstrhujúcejších svetových lídrov. Drew sa dnes považuje za priekopníka americkej verzie cinéma vérité. Podarilo sa mu totiž vyvinúť kamery a zariadenia na synchrónne nahrávanie zvuku dostatočne kompaktné na to, aby sa mohli počas nakrúcania pohybovať spolu s ľuďmi a zaznamenávať udalosti presne ako sa diali. Svojimi prevratnými filmami stanovili Drew a jeho spoločníci nový štandard pre tvorbu dokumentárnych filmov. Zaslúžili sa o tak o vytvorenie čohosi, čo John. F. Kennedy nazýval „novou formou histórie.“

Film je pohľadom do duše dievčaťa, ktoré práve dovŕšilo vek dospelosti a hľadá si svoje miesto vo svete. Jediným jej kompasom je to, čo jej našepkáva vnútorný hlas. Pomocou tvorby, ktorej sa vo voľnom čase venuje, bojuje so všednosťou a samotou v živote.

Spomienky zo starých fotografií maľujú obrázky vo fantázii malého dievčatka. Odrážajú sa pri pohľade cez zabudnuté sklíčko. V Eminom tajnom svete nie je nič nemožné. Čo však, ak je sklíčko priveľmi krehké a maľovaný svet sa kamsi odrazu stratí?

Náboženský fanatizmus môže mať veľa podôb. Kým niektorí sa vyhadzujú bombami do vzduchu, iní nosia masky Ježiša Krista. Film zachytáva život v dedinke Nebojsa, ležiacej na juhu Slovenska pri maďarských hraniciach.

Film, vyrozprávaný prostredníctvom rozhovorov mimo záber medzi šoférom
taxíka krúžiaceho ulicami mesta a jeho 13 zákazníkmi, objavuje hemžiacu
sa panorámu Hongkongu, skúma jeho minulosť, prítomnosť i budúcnosť
a odhaľuje odcudzenie a zmätok jeho obyvateľov spôsobené nedávnymi
politickými reformami. Toto dôsledné cvičenie z filmového minimalizmu je
druhým dielom zo zamýšľanej „outsiderskej“ trilógie, ktorú započala snímka
Vzdialenosť (2013). Vychádza z režisérovej päťročnej skúsenosti so životom
v Hongkongu, kde bol svedkom dramatických ekonomických i sociálnych
zmien. Mesto je v istom zmysle neživou hlavnou postavou tohto miestami
pokojného a chvíľami dychberúceho filmu.

Tento nádherný film o pamäti miesta s rozsiahlosťou a vrstevnatosťou
klasického románu rozpráva o hrdinke, vzdorujúcej necitlivým staviteľským
zásahom do podoby štvrte, ktorá je neoddeliteľne spojená s jej životom.
Postava Clary v podaní očarujúcej hviezdy brazílskeho filmu Sonie Braga
sa narodila do zámožnej rodiny v brazílskom Recife. Clara je poslednou
obyvateľkou Aquariusu, pôvodne dvojposchodovej budovy zo štyridsiatych
rokov, ktorá stojí v prímorskej štvrti pre obyvateľov vyššej triedy. Všetky
susedné byty už skúpila spoločnosť, ktorá má s pozemkami vlastné plány.
Clara sa svojho domova hodlá vzdať jedine po smrti. So spoločnosťou sa
preto púšťa do akejsi chladnej vojny v podobe záhadnej, desivej a nervy
drásajúcej konfrontácie. Hoci ju napätie znepokojuje, pomáha jej uniknúť
pred jednotvárnosťou každodennej rutiny. Privádza ju tiež k myšlienkam na
svojich najbližších, minulosť a budúcnosť.

V úvode intímneho portrétu mesta a jeho obyvateľov nás režisér zoznamuje
s postavami v newyorskom metre. Následne sa za nimi vydáva aj na povrch,
aby odhalil viac o ich životoch, túžbach, vášňach, želaniach a snoch – občas
stratených a občas čakajúcich na svoj objav.
V Stasikovom filme nachádzame ozveny avantgardistickej fascinácie
pulzujúcim organizmom mesta, jeho však väčšmi zaujíma to, čo sa deje pod
jeho povrchom – v doslovnom i prenesenom zmysle. Vo frenetickom slede
obrazov autor skicuje letmé portréty ľudí, aby ich v asynchrónnej zvukovej
stope doplnil otvorenými, úprimnými spoveďami. Výsledkom je emotívny
príbeh o samote, ktorá nás v západnom svete v 21. storočí prenasleduje.

Neoddeliteľnou súčasťou života v meste je aj túžba z neho odísť, hoci aspoň
nakrátko. Preto je súčasťou reflexie mesta aj to, čo človek v meste nemôže
nájsť a čo ho núti vydať sa na cestu.
5 October, režisérsky debut známeho kameramana a fotografa Martina
Kollara, je film o takejto ceste. Nevieme celkom, prečo hlavný hrdina sadá
na bicykel a ide preč, no vieme, že 5. októbra ho čaká operácia, ktorú nemusí
prežiť. Môže to byť spôsob, ako sa vyrovnať s možnou smrťou, snaha byť na
chvíľu sám… Dočasný únik z mesta ako dočasný únik pred smrťou?
Tento čarovne jednoduchý film s jedným protagonistom a jedným denníkom,
celkom bez hovoreného slova, rozpráva obrazom tak, ako sa to vo filmoch
málokedy vidí.

Film s opakovaným i novým komentárom k šestnásťmilimetrovým
záberom patriacim amatérskemu
filmárovi Haraldovi von Vietinghoff-Rieschovi je
komprimovaným obrazom vojny, poskladaným zo
záberov kavalérie Wehrmachtu a civilistov, ktorí pred
vojnovými koňmi unikajú. Snímka z režisérskej dielne
Clemensa von Wedemeyera, ktorá je súčasťou projektu
Uhol Pohľadu (P. O. V), skúma subjektívny pohľad
kameramana za bojovou líniou.

Séria obrazov z hereckého života Jean-Louisa Trintignanta.
Úkony a pohyby, hľadanie a snaha, zmeny
a asociácie – všetky sa točia okolo pohľadu a výrezu
z obrazu belgického maliara Reného Magritta La reproduction
interdite z roku 1937. „Osoba – to je niekto, nikto
a ktokoľvek. Sme ňou my v kolese času; nepretržite
a márne. Ja je potrebou neustáleho presadzovania seba
samého,“ píšu Christoph Girardet a Matthias Müller.

Kdesi na bangladéšskom vidieku: S Moriom čosi nie
je v poriadku. Ale čo? Hľadiac do kamery sa svojmu
poradcovi zdôveruje s hrozným obvinením. Tvrdí, že ju
jej rodičia týrajú a držia spútanú reťazami. Podľa nich
však Moriom trpí ťažkou traumou. Väčšina zločinov
spáchaných na ženách a dievčatách v Bangladéši
ostáva nenahlásená. Šokujúcim faktom sú aj štatistické
údaje o počte znásilnení, ktoré sa objavujú pred
záverečnými titulkami filmu.

V polčase zápasu v ženskom futbale sa dievčenský tím
ocitá v kritickej situácii: ak v druhom polčase nezlepšia
hru, preradia ich do nižšej ligy. Trénerka Fanny nemá
autoritu ani u svojej dcéry, ktorú práve vylúčili, ani
u zvyšných hráčok v tíme. Fanny má len pätnásť minút
na to, aby dievčatá z cesty za prehrou odvrátila.

Ružová neónka a obrazovka notebooku osvetľuje
polonahú blondínku na posteli. Volá sa Melónová dúha
a práve teraz je v práci. Počas dňa má iné zamestnanie
– upratuje pre ľudí, s ktorými nemá takmer
žiadny kontakt. Jeden slepý chlapec to všetko zmení.
Melónová dúha sa mu snaží pomôcť – a pritom pomôcť
aj sebe samej.

Leopard bude ležať s kozľaťom.
Vlk bude bývať s baránkom.
A malé chlapča ich bude vodiť.
12 + 1 dieťa a zdochlina veľryby, vyplavená na brehu…

Toto video spochybňuje charakter našej dnešnej, čoraz
konzumnejšej spoločnosti ako aj svet médií, neustále
poháňaný túžbou. K akému správaniu nás privádza
túžba? Na základe sledovania našich preferencií pri
surfovaní na internete a metadát, získaných z aplikácií,
sociálnych médií a webstránok, dokážu trhoví predajcovia
vytvoriť profily správania, ktoré o nás odhaľujú
viac, než naša vlastná DNA.

Tento alegorický, retro-futuristický film nás zavedie
do spoločnosti, ktorej vedci sa snažia vynájsť liek proti
starnutiu ľudského tela. Počas výskumu sa stane čosi
zlé: dôjde k úniku zhubného plynu, ktorý starnutie
naopak urýchľuje, čo si vyžiada masovú evakuáciu
prostredníctvom vesmírnych lodí. Mladý pár sa v snahe
prežiť oddelí od davu zachraňovaných.

V roku 2169 má vo Fínsku nastať zatmenie slnka
počas Svätojánskej noci. Táto udalosť zmení život istej
vampírskej netopierky.
Filmy Anssiho Kasitonniho sa venujú odvekým otázkam
súvisiacim s morálkou, láskou, smrťou, generačnou
priepasťou, sexualitou, a pravdaže, s ponorkami.
Jeho myšlienky sú epické, kým jeho filmy domácky
jednoduché. Žijú si vo svojom vlastnom svete, zatiaľ čo
sa snažia povedať nám niečo podstatné o tom našom.

“Keďže je už veľmi dlho sama a prosto nikoho nemá,
mohla by rovnako dobre žiť na mesiaci.” Animovaný
film používajúci kreslené, nasnímané a premaľované
obrazy začína šepkaným monológom ženy, ktorá sa vo
svojej osamelosti obracia na mesiac; prosí ho, aby sa
stalo niečo – hoci aj strašné a krvavé – čo by narušilo
jej jednotvárnu skutočnosť.

Dve ženy sa počas pracovnej služby v obchodnom
dome zaseknú vo výťahu. Čo sa stane následne by čakal
len málokto…
„Zo všetkého najdôležitejšia je pre mňa skutočnosť, že
postavami v Poschodí X sú ženy po päťdesiatke, ktorým
sa ich nerestnosť, drzosť a dobrodružnosť zvyčajne
upiera,“ hovorí režisérka Francy Fabritz.

„Minulé leto som sa rozhodla navštíviť svoju rodinu
v čase nedeľného obeda. Naskytla sa mi príležitosť
nájsť svojho starého otca a psa, ktorého som mala,
keď som bola malá. Čosi sa však zmenilo.“ Ďalší tučný
zajac? je nesmierne zábavným, mladistvým a trochu
prestreleným animovaným filmom.

Film, dokumentujúci štýl a eleganciu poľovačky na
jarabice a bažanty, sleduje mužov z vyšších kruhov
fínskej spoločnosti, pre ktorých je lov spoločnou vášňou
a životným štýlom zároveň. Reenpää je vydavateľ
a šarmantný rozprávač. V role akéhosi ceremoniára
prevádza diváka od poľovačky k poľovačke a od atmosféry
k atmosfére, zoznamujúc ho s postavami, ktoré
spolu na tejto ceste stretávajú.

Luca býva často osamelý. V noci rád chodieva plávať
do bazéna, kde mu jedinú spoločnosť robí ticho. Večery
plynú pokojne a potichu, až kým sa do jeho malého
sveta nepozve nová plavkyňa menom Mia. Z pravidelných
pondelkových stretnutí v bazéne sa bez ich
vedomia stáva tradícia. Dve osamelé duše sa navzájom
postupne – pohľad po pohľade – spoznávajú.

Skupina roľníkov sa za súmraku snaží vytiahnuť zo
studne telo mladého muža. Ženy si mlčky zahaľujú
tváre, kým muži sa pasujú s náročnou situáciou.
V centre udalostí stojí matka, očakávajúca záchranu
svojho syna.
Čakanie sa skončilo. Z hlbín zeme sa vynára chlapcovo
telo. Ako môže napriek stálej obnove existujúcej
v prírode život zaniknúť? V diaľke zapadá slnko za
obzor. Čoskoro príde nový deň.

Adaptácia podst.m.
1. Štrukturálny alebo funkčný vývoj organizmu
smerom k vyššej schopnosti prežitia;
2. Proces, v ktorom sa jedinec stáva lepšie prispôsobený
svojmu prostrediu a odolnejší voči vonkajšiemu
stresu;
3. Schopnosť zraku prispôsobiť sa videniu v tme.

Nepoškvrnená mimozemská bytosť menom Mundi prichádza, aby pozorovala krásy našej planéty. Čistota, z ktorej pramení život, je však krehká rovnako ako samotný Mundi. Na cestu späť už môže byť neskoro.

Film odkazuje a nadväzuje na debut Fera Feniča Diadém z roku 1978 o štyroch mladých učňoch. Dnes sú to už muži po päťdesiatke poznačení vlastnou minulos- ťou a nenaplnenými snami.

Stredoškolák Veniamin, hrdina príbehu, odohrávajúceho sa v dnešnom Rusku,
si vypestoval návykový vzťah k textom Svätého písma. Číta ich hltavo,
takmer s posadnutosťou a často dookola, pričom si ich vykladá s fundamentalistickou
doslovnosťou. Svoju agnostickú výchovu odmieta v prospech
kŕčovitej interpretácie Biblie.
Všetko sa začína, keď sa Veniamin rozhodne protestovať proti bikinám ako
plaveckému úboru na školských plaveckých tréningoch. Jeho pričinením
ich riaditeľ zakazuje, a tak musia študenti trénovať v menej vyzývavých
úboroch. Čím hlbšie Venia prepadá náboženskému extrémizmu, tým väčší
cirkus robí v škole, odkrývajúc tak hlboko zakorenené predsudky voči
konzervativizmu v jej riadení.
V súčasnosti zrejme neexistuje spornejší fenomén než náboženský extrémizmus.
V tejto súvislosti sa režisér snímky Serebrennikov nedávno vyjadril
nasledovne: „Náboženstvo so sebou vždy prináša bolesť a traumu. Pôvodne
bola jeho definíciou láska. V našom živote a svete to však nefunguje. Dnes je
náboženstvo podstatou agresívnych nedorozumení medzi národmi a štátmi.
Podstatou terorizmu a separácie. Je to hrozné.“

Keď dospelí zlyhávajú, musia ich deti vyrásť rýchlo. Štrnásťročná Ola sa stará
o svojho dysfunkčného otca, autistického brata a matku, ktorá s rodinou
udržiava vzťah len cez telefón. Dala by čokoľvek za to, aby opäť spojila svoju
rodinu, funkčnú asi ako pokazený televízor. Nad vodou ju drží nádej, že jedného
dňa privedie mamu domov. Pod zámienkou prvého svätého prijímania
svojho o rok mladšieho brata Nikodema sa snaží zhromaždiť rodinu okolo
jedného stola. Celá príprava dokonalej oslavy leží na jej pleciach. Snímka,
odkrývajúca krásu odmietaných, silu slabých a potrebu zmeny, keď sa zmena
zdá nemožná, je rýchlokurzom dospievania. Učí nás, že zlyhanie nie je
konečné, a to obzvlášť v prípade lásky. Nevídane zrelý debut, ktorý zaujme
blízkosťou k portrétovaným postavám a sebaistou réžiou, predznamenáva
nástup ďalšej pozoruhodnej autorskej osobnosti poľského filmu.

17-ročné dvojičky Sára a Emma si hľadajú svoju cestu životom
a čelia novým skúsenostiam. Všetko je raz prvýkrát a pre dospe- láka zdanlivo banálne, no pre dievčatá určujúce.

„Ak si našiel perfektné miesto pre svoju noru, chceš ho mať len pre seba!“ Hravý animovaný film z prostredia lesných zvieratiek Vás presvedčí o tom, že dobrý sused je na nezaplatenie.

Päť prstov, štyri ruky a jeden kufrík…

Film o vášni, agresivite a nedorozumeniach v partnerskom zväzku. Animácia a vizuál boli inšpirované naivným umením, hlbokými snami a nevedomím.

15-ročný Patrik spravil obrovskú chybu. Výčitky svedomia mu ne- dajú spávať a Patrik sa postupne vzďaľuje svojim blízkym. Zistí však, že aj iní ľudia majú problémy. A on je jediný, kto im môže pomôcť.

Krátka animovaná báseň o týraní.

Sena žije sama v jednom zo sarajevských kín, kde každý deň premieta
tých pár juhoslovanských filmov, z ktorých sa ešte zachovali kópie. Ticho,
každodenný chod vecí a filmy, premietané zo Seninej obývačky, sa spájajú
do jedného obrazu o bežnom dni v jej živote. Snímky, ktoré premieta, nás
sprevádzajú jej minulosťou, pričom oživujú kolektívne i osobné spomienky
a vzdávajú poctu mnohým juhoslovanským herečkám, ako napríklad Eve Ras.
André Gil Mata sa na bratislavský festival vracia po troch rokoch, keď tu
predstavil svoju dlhometrážnu prvotinu Zajatie (Cativeiro), ktorá bola
podobne krehkým a precíteným portrétom blízkej ženy. Jeho tvorba ostáva
predchnutá starosvetskou láskou k filmu ako materiálu a ku kinematografii
ako dobre opatrovanej spomienke.

Alena, 52-ročná huslistka popredného slovenského orchestra, bola náhle predvolaná na prehrávku hráčskych kvalít. Dôvod jej neoznámili; ide o pokles výkonov, vek, či osobné nesympatie? Akoby toho nebolo dosť, jej jediná dcéra sa nedávno odsťahovala k svojmu novému priateľovi. Alena zostala sama na križovatke života.

Prázdnota. Chladná a temná noc. Túžim po svetle, nech je kdekoľvek.

Sú pocity ako vyčkávanie či priam zaseknutie sa v pohotovostnom režime príznačné pre generáciu dnešných dvadsiatnikov? Aké majú tieto pocity vplyv na mladých ľudí, ktorí žijú v krajine s vojnovou históriou? Pätica mladých ľudí rozpráva o svojich myšlienkach, pocitoch a príbehoch spojených s detstvom v krajine poznačenej vojnou, odhaľujúc svoje súčasné pocity plné zmätku a neustáleho očakávania vytúženej zmeny.

Eszter, jej manžela Farkasa a ich päťročného syna Bruna prekvapí uprostred
noci nečakaná návšteva. Na prahu ich bytu stojí Eszterina sestra Ernella
s manželom Albertom a dcérou Laurou, ktorí sa po roku vrátili zo Škótska,
kde sa im napriek očakávaniam nepodarilo uchytiť. Čoskoro sa ukazuje, že
rodiny spolu nikdy veľmi nevychádzali.
Szabolcs Hajdu pochádza z impozantnej generácie maďarských filmových
velikánov ako Kornél Mundruczó, György Pálfi alebo Benedek Fliegauf.
Pokiaľ ide o formálny prístup k danému filmovému námetu, je z nich Hajdu
zrejme najmenej predvídateľným.
Vo svojom najnovšom filme režisér ponúka neprikrášlenú štúdiu dvoch rodín,
ktoré sa pre nečakané okolnosti dočasne ocitajú v jednom – nie celkom
bežnom – byte. Hajdu v snímke demonštruje svoje bezmedzné odhodlanie
prísť na koreň holej a často bolestivej pravde o medziľudských vzťahoch.

Hniezdo je intímnym, no tragikomickým portrétom starnúcich a zadĺžených rodičov, ktorí už niekoľ ko rokov opravujú rodinný dom v nádeji, že ich deti sa raz vrátia do rodného hniezda a budú s nimi bývať. Tak ako každý rodič, aj oni sa pomaly blížia do bodu, keď sa budú musieť vyrovnať so strachom zo samoty a s odkázanosťou jedného na druhého.

Štatistiky hovoria, že každý rušňovodič v Srbsku je počas svojej kariéry zodpovedný
za neúmyselnú smrť 15 až 20 ľudí. Obeťami sú okrem samovrahov
aj neopatrní, podgurážení či jednoducho nepozorní ľudia.
Denník rušňovodiča je príbehom o týchto nevinných vrahoch a ich životoch.
Rušňovodič Ilija sa chystá do dôchodku. Okrem šesťdesiatky má na krku aj
neslávne známy rekord: 28 úmrtí počas výkonu povolania. Iljov devätnásťročný
adoptovaný syn Sima sa chystá prebrať rodinné remeslo a pokračovať
v otcových šľapajach. Počas dlhých jázd sa Ilija snaží syna pripraviť na
smutnú skutočnosť, že sa ako budúci rušňovodič nehodám nevyhne. Zdesený
Sima sa odmieta stať vrahom. Dni v práci však ubiehajú a zdá sa, že nešťastia
ho obchádzajú. Ilija sa obáva, že takto sa z jeho syna poriadny rušňovodič
nikdy nestane, a tak sa veci rozhodne zobrať do vlastných rúk.
Film z dielne známeho srbského herca Lazara Ristovskeho, ktorý vo filme
stvárnil hlavnú postavu, je nominantom Srbska na Oscara v kategórii
najlepší cudzojazyčný film.

Lucia Nimcová spolu so Sholtom Dobiem od roku 2014 zozbierali archív fotografií, videí a zvukových nahrávok v regióne západnej Ukrainy. Na rozdiel od tradičných dokumentárnych praktík sa umelci rozhodli svoju prácu nazvať folkovou operou, zbierkou piesní, príbehov, hudby, performance a terénnych záznamov, na pomedzí etnografického dokumentu a hudobného divadla.