(štvrtok 20.15, kino Lumiére (K2))
Recenzia
Mladý, 34 ročný poľský režisér dokumentárnych filmov Michal Marczak, má napriek svojmu veku za sebou už tri celovečerné filmy.
Debutoval v roku 2010 filmom Na konci Ruska, kde sa so štábom premiestnil na samotný ľadový ruský sever na brehu Severného ľadového oceána, kde sleduje skupinku vojakov, obývajúcich pohraničnú stanicu. O dva roky neskôr radikálne zmenil podnebie a nakrútil dokument o ekologických aktivistoch, bojujúcich netradične za odkúpenie časti amazonského pralesa pod veľavravným názvom Fuck for forest. Jeho tretí celovečerný príspevok k účelu premietania na medzinárodných filmových festivaloch, Všetky tie prebdené noci (2016), znamená príklon k hranej tvorbe, čo sa prejavuje aj na dlhšej stopáži.
Všetky tie prebdené noci prinášajú príbeh, respektíve exaktnejšie napísané sondu do života dnešných mladých študentov varšavských vysokých škôl. Hlavnou postavou je sympatický Krzystof, obiehajúci počas dlhšieho, časovo bližšie nešpecifikovaného obdobia so svojím spolužiakom z umeleckej školy Michalom rôzne večierky na bytoch, v podnikoch a v uliciach mesta. Väčšinou cez noc, ale ak ešte vládzu, dokážu sa pobaviť aj cez deň. Cieľom je si dobre zatancovať, zbaliť pekné baby a pokecať si s rovesníkmi. Chlapci na tejto ceste spoznávajú samých seba, možno sa niečo dozvedia aj o nežnom pohlaví, napríklad ako môžu vzťahy ublížiť mladej citlivej duši a témou sa stáva aj otázka skutočného priateľstva. To všetko v epizodickej štruktúre rozprávania, s ťažko rozpoznateľným kauzálnym poriadkom.
Marczak dokazuje svoj cit pre autentické zobrazenie života mladých Poliakov a pomerne úspešnou sa ukazuje aj jeho snaha do psychologického ponoru minimálne hlavnej postavy. Film pôsobí dojmom, akoby režisér a zároveň aj scenárista v jednej osobe čerpal z vlastných skúseností. Kamera verne zachytáva hypnotický genius loci najmä nočnej, ale aj dennej Varšavy a dej sa presunie aj na morskú pláž. Pochopiteľne za účelom zachytenia atmosféry ďalšej veľkej párty. Slovenský mladý divák vďaka tejto konfrontácii môže porovnať spôsob života našich severných susedov s tým svojím, určité rozdiely tu sú patrné. Treba však zobrať do úvahy aj režijnú štylizáciu a nebrať film ako stopercentné zobrazenie reality.
Film bol na tohtoročnom Sundance festivale nominovaný na Veľkú cenu poroty za najlepší svetový dokumentárny film, pričom Marczak získal cenu za najlepšiu réžiu svetového dokumentárneho filmu.
Erik Binder
