Recenzia
(r.Kleber Mendonça Filho, Brazília/Francúzsko, 2016)
19:30 Kino Nostalgia
To, že brazílsky režisér Kleber Mendonça Filho má vzťah k vinylovým platniam, je jasné už z jeho krátkometrážnej Zelenej platne (Vinil verde, 2004), že vie predstaviť plnokrvné ženské hrdinky z filmu Electrodoméstica (2005) a vo Zvukoch zo susedstva (O Som ao Redor, 2013) priblížil divákom svoju voyersku náklonnosť k mikrokozmu obydlí rodného mesta Recife.
Až v najnovšej snímke Aquarius, premiérovanej v hlavnej súťaži tohtoročného festivalu v Cannes, však definitívne odkryl svoje dlho skicované autorské zámery a ciele.
Aquarius rozpráva príbeh Carly, ohurujúco charizmatickej staršej dámy, ktorej osobnosť je bytostne zrastená s oceánom a starým domom na pláži, v ktorom prežila celý život. Keď sa mladý developer Diego pokúsi pripraviť túto zdanlivo neškodnú starú pani o strechu nad hlavou, zakúsi, akú moc majú morské panny, keď práve nepózujú v bikinách.
Aquarius, rovnako ako Zvuky zo susedstva, sa odohráva v režisérovom rodisku, prímorskom meste Recife. Jeho autorská výpoveď je spoločensky o občiansky angažovaná a z jeho umeleckého postoja cítiť povedzme že jemne ľavičiarsku zodpovednosť. Mendonça miluje staré obytné štvrte svojho mesta a obyčajných ľudí, ktorí obývajú toto urbánne mravenisko plné drobných príbehov. Preto cíti potrebu chrániť neviditeľný svet za stenami starých domov pred obchodnými plánmi a politikou zbohatlíkov. Svojej hrdinke Carle vkladá do úst kľúčovú vetu: „Vždy som si myslela, že nebezpeční sú hlupáci, ale nie je to tak. Nebezpeční sú školení ľudia bez úcty k tradícii a základnej ľudskej slušnosti.“
Vráťme sa ale ku Carle, pretože hlavná hrdinka filmu v podaní virtuóznej brazílskej hereckej hviezdy Sonie Bragy je centrom, okolo ktorého sa obvíjajú všetky linky a úrovne filmu, podobne ako dlhánske čierne vlasy na temene jej hlavy – obdivuhodne ľahko a nekomplikovane, a pritom perfektne.
Vo svojom prístupe k ženským hrdinkám a rodine by sme mohli Mendonçu nazvať takmer feministom, keby nebola jeho hrdinka tak fyzicky atraktívna. Každopádne je Aquarius akýmsi matriarchálnym manifestom, ktorý sa klania žene matke a múdrej starene, ktorá je však zároveň večným dievčaťom a drzým faganom v jednej osobe, oplýva absolútnou mocou, prirodzene vyplývajúcou zo zákonov prírody.
Film, ktorý očarúva množstvom drobností od takmer fetišistického narábania s kultúrnymi artefaktmi, akými je interiérový dizajn, zbierky hudobných nahrávok či móda až po samotnú filmovú reč, má dohromady vyše dvoch hodín. A tieto dve hodiny sú skvelým dôkazom, že sociálna dráma nemusí byť nudná, ak film používa čas na to, aby sme stihli s postavami zažiť život a potom pocítili túto drámu na vlastnej koži.
Eva Križková
