Záujem Dalibora Matanića o silné témy sa prejavil už v začiatkoch jeho tvorby. V jeho najnovšom filme Zvizdan (2015), ktoré si odnieslo Cenu poroty Un certain regard z festivalu v Cannes, sa zaoberá komplikovanými chorvátsko-srbskými vzťahmi.
Matanić nám podáva tri veľmi jednoduché a celkom obyčajné príbehy. Tému zakázanej, či nešťastnej lásky sme videli už mnoho krát, na milión spôsobov. Predsa je však Zvizdan originálnym filmom. Najväčšiu zásluhu na tom má práve výber ústrednej dvojice (Tihana Lazovićová a Goran Marković) a zvolený prístup režiséra. Spomenutá dvojica sa objavuje v každom z troch príbehov, ale už pod iným menom a s iným príbehom. Vďaka tomuto netradične zvolenému prístupu dostali herci maximálnu možnosť prejaviť sa a ukázať svoje kvality. Matanić s nimi skvele pracuje a po celý čas ukazuje svoj obrovský režijný cit. Pomalé tempo a dlhé zábery Marka Brdara nám vykresľujú vzájomné vzťahy postáv aj bez zbytočných dialógov, autentická réžia bez hudby (jedine tej diegetickej, s výnimkou prechodov medzi jednotlivými príbehmi) zase tvrdo a bez pátosu ukazuje nešťastia, ktoré priniesol konflikt medzi dvoma etnikami.
Všetky tri príbehy pomaly gradujú, no gradujú aj ako jeden celok. V prvom, najviac sugestívnom príbehu, zasadenom do roku 1991, kedy Srbsko obsadzovalo územia Chorvátska, sa dostávame k ústrednej téme filmu. Pozornosť je upriamená na milencov Ivana a Jelenu, ktorým bráni v láske hranica strážená samopalmi. V druhom príbehu z roku 2001 už sledujeme vojnou poznačené Chorvátsko. Poznačená je aj matka s dcérou Natašou, no len jedna z nich sa snaží hojiť rany minulosti a žiť bez predsudkov a nenávisti. Napätie medzi Srbkou Natašou a Chorvátom Antem, ktorý im opravuje dom, je bravúrne vybudované a spomedzi všetkých troch príbehov je práve tento najlepšie vyrozprávaný a vystavaný. Záverečný príbeh zasadený do roku 2011 je však najsilnejší.
Snaha ukázať dlhodobý dopad vojnového konfliktu bez jeho priameho zobrazenia, len na základe troch rozličných párov s iným a zároveň tým istým problémom (čo by aj vysvetľovalo prítomnosť rovnakých hercov v každom príbehu) sa ukázalo ako vydarená voľba. Namiesto vojnovej tak sledujeme intímnu, psychologickú drámu, ktorej posolstvo ju aj dnes robí veľmi aktuálnou a dôležitou.
Martin Adam Pavlík
