V roku 1992, keď bývalú Juhosláviu ničila vojna, sa stovky utečencov ocitli na starej lodi v kodanských dokoch. Tento dočasný utečenecký tábor s príznačným názvom Flotel Europa sa pre nich stal na niekoľko mesiacov či rokov domovom.
Film s rovnakým názvom sa nesústredí na hrôzu a dôvody úteku zábermi z vojny. Všetky zábery sú zhotovené osobnými nahrávkami pasažierov na VHS kazety a dokumentujú každodenný život na lodi.
Na lodi sa ocitol aj režisér, vtedy 12-ročný Vladimír Tomič, ktorý nám teraz, po vyše 20 rokoch, rozpráva svoj príbeh. A je to v prvom rade príbeh prvej lásky. Krása filmu spočíva práve v tom, že aj keď dokumentuje život utečenca, ktorý nepatrí nikde, robí to z pohľadu mladého chlapca. Neobhliada sa za strašnou minulosťou, nepozerá sa ani na neistú budúcnosť. Rieši preňho absolútne najdôležitejšiu vec a tou je prítomnosť – kamaráti, detská láska, mužské vzory, prvý alkohol a cigarety, rebelská hudba a prvé erotické predstavy.
Dobové zábery nám často ukazujú všednosť, s akou na lodi jej obyvatelia žili. Tomičove rozprávanie im však dodáva emocionálnu hĺbku. Rozpráva svoj príbeh z pozície trochu naivného chlapca, no pohľad zo súčasnosti a teda s istým odstupom zároveň odhaľuje neľahký život v tábore.
Adam Straka