Rozhovor
Mano Khalil je kurdsko–sýrsky filmový režisér. Po absolvovaní štúdia práva a dejepisu na Univerzite v Damasku sa v roku 1987 presťahoval do Československa, kde študoval odbor filmovej réžie, vďaka čomu sme sa s ním mohli porozprávať po Slovensky. Od roku 1996 žije vo Švajčiarsku. Jeho dokumentárny film Včelár, sa v roku 2015 objavil na Festivale ľudských práv, umenia a filmu v austrálskom Melbourne. Lastovička je jeho prvým dlhometrážnym filmom.
PS: Ako vznikal scenár k Lastovičke, čo bolo prvotným popudom k jeho napísaniu? Ako prebiehal zber materiálu?
MK: Keďže som filmový režisér, rád rozprávam príbehy. V podstate je to moja úloha. Som Kurd žijúci vo Švajčiarsku a mám švajčiarske občianstvo. Švajčiarsko je multikultúrna krajina, rozpráva sa v nej štyrmi jazykmi a je otvorená rôznym náboženským, etnickým či kultúrnym spoločenstvám. Ako filmový režisér kurdského pôvodu som chcel a stále chcem byť mostom medzi kultúrou blízkeho východu a západnou kultúrou. Bolo pre mňa dôležité ukázať, aký život v Kurdistane skutočne je. Ľudia v Európe nepoznajú islam, v novinách o mojej krajine čítajú len krátke správy a domnievajú sa, že Kurdi tam stále žijú v horách, v jaskyniach. Ale tak to nie je. Žije tam okolo 40 miliónov ľudí, ktorí roky bojujú za svoje ľudské práva – za jazyk, kultúru a existenciu. Chcel som tento kurdský svet ukázať v celej svojej nahote – taký, aký v skutočnosti je. V posledných desiatkach rokov emigračného “boomu” sa Kurdi usadzovali mimo svojej krajiny, pričom mnohí z nich mali deti. Tie neskôr často hľadali svojich otcov, pýtali sa na svoj pôvod, túžili poznať svoje gény, svoju krv. Všetky moje práce, všetky filmy, ktoré som nakrútil, vychádzajú z osobnej skúsenosti. Sú to moje myšlienky, výpoveď o spoločnosti, v ktorej žijeme. A tak vznikal aj scenár k Lastovičke. Počúval som veľa príbehov ľudí, ktorí nepoznali svojich otcov. Mnohí z nich veria, že ich otec je dobrý človek, no neskôr tiež mnohí zisťujú, že poznať pravdu je niekedy veľmi bolestivé.
PS: Pred nakrútením Lastovičky ste sa však venovali dokumentárnej tvorbe…
MK: Áno, vo Švajčiarsku som nakrútil veľa dokumentárnych filmov. Keď človek príde do novej krajiny, musí tú krajinu spoznať, naučiť sa jazyk a potrebuje investovať veľa energie na to, aby našiel pôdu pod nohami a stal sa človekom. Nikto nebol pripravený dať mi milióny a povedať: “Ty si práve ten režisér, ktorý nás chráni a robí veľké filmy.” Samozrejme, človek začína pomaly. Ale ja mám takú vlastnosť, že som veľmi tvrdohlavý a nikdy sa rýchlo nevzdám. Bojujem za to, čo chcem, až do posledného dychu. Začal som robiť dokumentárne filmy, ktoré sa stretli s veľkým úspechom a premietali sa v kinách po celom Švajčiarsku. Jeden z nich je dokonca považovaný za jeden zo sto najlepších filmov, ktoré boli vôbec vo Švajčiarsku nakrútené. Ale prísť do tej krajiny, stať sa človekom a neskôr aj filmovým režisérom, na to bolo potrebné veľké množstvo energie. Pravdupovediac, pre mňa ako režiséra nie je nijaký rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom. Ja svoj príbeh rozprávam takým spôsobom, akým sa mi chce. Mne nezáleží na tom, či ide o vyjadrovanie dokumentárne alebo fikčné. V prípade môjho predposledného filmu – dokumentu Včela, si mnohí mysleli, že ide o hraný film. Bolo to tým, že som v ňom nevyužíval “hovoriace hlavy” či iné štylistické prostriedky typické pre dokument. Aj v Lastovičke som sa snažil rozbiť hranicu medzi dokumentárnym a hraným filmom. Napriek tomu, že v ňom boli všetky scény hrané, niektoré pôsobia dokumentárne.
PS: Bolo ťažké zohnať financie na nakrúcanie?
MK: S financiami problém nebol. Keďže som nakrúcal pre televíziu Schweizer Fernsehn a posledné tri filmy som robil pre ARTE, už s tým žiadny problém nebol. Keď robíte vo Švajčiarsku film a máte úspech, dostanete peniaze na ďalšie filmy. Tak to funguje…
PS: Spomínali ste rozbíjanie hranice medzi dokumentárnym a hraným filmom. Pracovali ste teda v Lastovičke s nehercami alebo šlo o profesionálov?
Boli to neherci. Účinkovalo tam veľmi veľa ľudí, ktorí nikdy v živote nestáli pred kamerou. Najnáročnejšie bolo obsadiť vhodných hercov s vhodnými črtami, aby mohli stvárniť hlavné postavy. Napokon sme ich vybrali na castingoch, ktoré sme usporiadali v Kurdistane.
PS: Nakrúcanie filmu údajne prebiehalo v Kurdistane. Aké sú tam v súčasnosti podmienky na nakrúcanie? Stretli ste sa s nejakými problémami?
MK: Áno, nakrúcanie prebiehalo v irackom Kurdistane. Ja si myslím, že najväčší problém bol presvedčiť ľudí z európskeho filmového štábu, aby tam so mnou prišili. Problém bol v tom presvedčiť ich, že Kurdistan je bezpečná krajina – že to nie je Bagdad a nie sú tam bomby. Bomby vybuchujú v Bruseli, v Londýne, v Paríži… Ale opäť to je celé o zlej informovanosti ľudí. Napríklad taká bývalá Juhoslávia – kým sa v Sarajeve zabíjalo, v Slovinsku si nič netušiaci ľudia užívali dovolenku pri mori a nevedeli, čo je vojna. S Kurdistanom to je presne to isté. Boje, ktoré v súčasnosti prebiehajú, to sú vonkajšie hranice Kurdistanu. Z Kurdistanu navyše poznám veľa ľudí a poznám kurdskú vládu, ktorá nám pri nakrúcaní ochotne pomáhala s čímkoľvek, čo sme potrebovali.
PS: Premietal sa film aj v Iraku? Aké boli divácke ohlasy?
MK: Film otváral dôležitý švajčiarsky Solothurn Film Festival, kde bolo prítomných veľa médií a prišlo veľa ľudí vrátane švajčiarskeho prezidenta. V kinách bol veľmi úspešný, takže aj financie, ktoré sme do filmu investovali, sa nám bez problémov vrátili. Premiéra v Nemecku na Hof International Film Festivale bola približne pred troma týždňami a v Kurdistane sme ho premietli na Duhok International Film Festival asi pred mesiacom. Dostali sme zaň cenu mesta a ľuďom sa veľmi páčil.
PS: Plánujete v blízkej budúcnosti ďalší hraný projekt?
MK: Práve som dokončil dokumentárny film pre švajčiarsku televíziu, ktorý v decembri začíname strihať a budúci rok mám v pláne pustiť sa do nakrúcania hraného filmu. Bude to príbeh o sedemročnom chlapcovi, očami ktorého spoznávame problémy blízkeho východu počas štyridsiatich rokov. Bude to dráma o osudoch ľudí, ktorí tam žijú.
Petra Sedláková