Nerobím rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom

Rozhovor

Mano Khalil je kurdsko–sýrsky filmový režisér. Po absolvovaní štúdia práva a dejepisu na Univerzite v Damasku sa v roku 1987 presťahoval do Československa, kde študoval odbor filmovej réžie, vďaka čomu sme sa s ním mohli porozprávať po Slovensky. Od roku 1996 žije vo Švajčiarsku. Jeho dokumentárny film Včelár, sa v roku 2015 objavil na Festivale ľudských práv, umenia a filmu v austrálskom Melbourne. Lastovička je jeho prvým dlhometrážnym filmom.

Mano

 

 

PS: Ako vznikal scenár k Lastovičke, čo bolo prvotným popudom k jeho napísaniu? Ako prebiehal zber materiálu?

 

MK: Keďže som filmový režisér, rád rozprávam príbehy. V podstate je to moja úloha. Som Kurd žijúci vo Švajčiarsku a mám švajčiarske občianstvo. Švajčiarsko je multikultúrna krajina, rozpráva sa v nej štyrmi jazykmi a je otvorená rôznym náboženským, etnickým či kultúrnym spoločenstvám. Ako filmový režisér kurdského pôvodu som chcel a stále chcem byť mostom medzi kultúrou blízkeho východu a západnou kultúrou. Bolo pre mňa dôležité ukázať, aký život v Kurdistane skutočne je. Ľudia v Európe nepoznajú islam, v novinách o mojej krajine čítajú len krátke správy a domnievajú sa, že Kurdi tam stále žijú v horách, v jaskyniach. Ale tak to nie je. Žije tam okolo 40 miliónov ľudí, ktorí roky bojujú za svoje ľudské práva – za jazyk, kultúru a existenciu. Chcel som tento kurdský svet ukázať v celej svojej nahote – taký, aký v skutočnosti je. V posledných desiatkach rokov emigračného “boomu” sa Kurdi usadzovali mimo svojej krajiny, pričom mnohí z nich mali deti. Tie neskôr často hľadali svojich otcov, pýtali sa na svoj pôvod, túžili poznať svoje gény, svoju krv. Všetky moje práce, všetky filmy, ktoré som nakrútil, vychádzajú z osobnej skúsenosti. Sú to moje myšlienky, výpoveď o spoločnosti, v ktorej žijeme. A tak vznikal aj scenár k Lastovičke. Počúval som veľa príbehov ľudí, ktorí nepoznali svojich otcov. Mnohí z nich veria, že ich otec je dobrý človek, no neskôr tiež mnohí zisťujú, že poznať pravdu je niekedy veľmi bolestivé.

 

PS: Pred nakrútením Lastovičky ste sa však venovali dokumentárnej tvorbe…

 

MK: Áno, vo Švajčiarsku som nakrútil veľa dokumentárnych filmov. Keď človek príde do novej krajiny, musí tú krajinu spoznať, naučiť sa jazyk a potrebuje investovať veľa energie na to, aby našiel pôdu pod nohami a stal sa človekom. Nikto nebol pripravený dať mi milióny a povedať: “Ty si práve ten režisér, ktorý nás chráni a robí veľké filmy.” Samozrejme, človek začína pomaly. Ale ja mám takú vlastnosť, že som veľmi tvrdohlavý a nikdy sa rýchlo nevzdám. Bojujem za to, čo chcem, až do posledného dychu. Začal som robiť dokumentárne filmy, ktoré sa stretli s veľkým úspechom a premietali sa v kinách po celom Švajčiarsku. Jeden z nich je dokonca považovaný za jeden zo sto najlepších filmov, ktoré boli vôbec vo Švajčiarsku nakrútené. Ale prísť do tej krajiny, stať sa človekom a neskôr aj filmovým režisérom, na to bolo potrebné veľké množstvo energie. Pravdupovediac, pre mňa ako režiséra nie je nijaký rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom. Ja svoj príbeh rozprávam takým spôsobom, akým sa mi chce. Mne nezáleží na tom, či ide o vyjadrovanie dokumentárne alebo fikčné. V prípade môjho predposledného filmu – dokumentu Včela, si mnohí mysleli, že ide o hraný film. Bolo to tým, že som v ňom nevyužíval “hovoriace hlavy” či iné štylistické prostriedky typické pre dokument. Aj v Lastovičke som sa snažil rozbiť hranicu medzi dokumentárnym a hraným filmom. Napriek tomu, že v ňom boli všetky scény hrané, niektoré pôsobia dokumentárne.

 

PS: Bolo ťažké zohnať financie na nakrúcanie?

 

MK: S financiami problém nebol. Keďže som nakrúcal pre televíziu Schweizer Fernsehn a posledné tri filmy som robil pre ARTE, už s tým žiadny problém nebol. Keď robíte vo Švajčiarsku film a máte úspech, dostanete peniaze na ďalšie filmy. Tak to funguje…

 

PS: Spomínali ste rozbíjanie hranice medzi dokumentárnym a hraným filmom. Pracovali ste teda v Lastovičke s nehercami alebo šlo o profesionálov?

Boli to neherci. Účinkovalo tam veľmi veľa ľudí, ktorí nikdy v živote nestáli pred kamerou. Najnáročnejšie bolo obsadiť vhodných hercov s vhodnými črtami, aby mohli stvárniť hlavné postavy. Napokon sme ich vybrali na castingoch, ktoré sme usporiadali v Kurdistane.

 

PS: Nakrúcanie filmu údajne prebiehalo v Kurdistane. Aké sú tam v súčasnosti podmienky na nakrúcanie? Stretli ste sa s nejakými problémami?

 

MK: Áno, nakrúcanie prebiehalo v irackom Kurdistane. Ja si myslím, že najväčší problém bol presvedčiť ľudí z európskeho filmového štábu, aby tam so mnou prišili. Problém bol v tom presvedčiť ich, že Kurdistan je bezpečná krajina – že to nie je Bagdad a nie sú tam bomby. Bomby vybuchujú v Bruseli, v Londýne, v Paríži… Ale opäť to je celé o zlej informovanosti ľudí. Napríklad taká bývalá Juhoslávia – kým sa v Sarajeve zabíjalo, v Slovinsku si nič netušiaci ľudia užívali dovolenku pri mori a nevedeli, čo je vojna. S Kurdistanom to je presne to isté. Boje, ktoré v súčasnosti prebiehajú, to sú vonkajšie hranice Kurdistanu. Z Kurdistanu navyše poznám veľa ľudí a poznám kurdskú vládu, ktorá nám pri nakrúcaní ochotne pomáhala s čímkoľvek, čo sme potrebovali.

 

PS: Premietal sa film aj v Iraku? Aké boli divácke ohlasy?

 

MK: Film otváral dôležitý švajčiarsky Solothurn Film Festival, kde bolo prítomných veľa médií a prišlo veľa ľudí vrátane švajčiarskeho prezidenta. V kinách bol veľmi úspešný, takže aj financie, ktoré sme do filmu investovali, sa nám bez problémov vrátili. Premiéra v Nemecku na Hof International Film Festivale bola približne pred troma týždňami a v Kurdistane sme ho premietli na Duhok International Film Festival asi pred mesiacom. Dostali sme zaň cenu mesta a ľuďom sa veľmi páčil.

 

PS: Plánujete v blízkej budúcnosti ďalší hraný projekt?

 

MK: Práve som dokončil dokumentárny film pre švajčiarsku televíziu, ktorý v decembri začíname strihať a budúci rok mám v pláne pustiť sa do nakrúcania hraného filmu. Bude to príbeh o sedemročnom chlapcovi, očami ktorého spoznávame problémy blízkeho východu počas štyridsiatich rokov. Bude to dráma o osudoch ľudí, ktorí tam žijú.

 

Petra Sedláková

 

Vážení fanúšikovia filmu a filmového umenia, milí diváci, kolegovia, priatelia, verte nám, že sme tí poslední, ktorí sa tak chceli a museli rozhodnúť, ale zároveň musíme a chceme byť tí prví, ktorí vám toto rozhodnutie oznámia: Medzinárodný filmový festival Bratislava sa v roku 2019 neuskutoční.

Cenu divákov získal na základe hlasovania návštevníkov festivalu druhý celovečerný hraný film režisérky Wanuri Kahiu o zakázanej láske v Keni Rafiki (2018).

Ocenenia 20. ročníka MFF Bratislava 2018

„Keď máš to šťastie, že ťa živí to, čo máš rád, má to zároveň aj odvrátenú stránku – tú vec už vlastne nikdy nerobíš pre radosť, vždy je to práca“

 

Tomáš Hudák. Študoval filmovú vedu (kritiku) na VŠMU. Milovník filmu, hudby, literatúry a celkovo umenia. Aktuálne pôsobí ako freelancer – píše recenzie o filmoch a spoluorganizuje viacero slovenských filmových festivalov.

Šimon Šafránek. Režisér, spisovateľ, novinár, DJ – multižánrový umelec s citom pre hudbu a slovo. Freelancer píšuci pre Deník N, Hospodářské noviny, Reflex, Magnus a i. Zameriava sa primárne na oblasť filmu, hudobných videoklipov a celkovo kultúrne dianie. Na MFF Bratislava 2018 príde osobne predstaviť svoj celovečerný debut o  skateboardingu v Československu King Skate.

 

Po filmoch sme lepší, krajší, odvážnejší, romantickejší, slobodnejší“

  

Bibiana Ondrejková. Známa divadelná i dabingová herečka a moderátorka. Široká verejnosť ju pozná hlavne vďaka prepožičanému hlasu Phoebe Buffay z Priateľov. Vizuál si mnohí spájajú so slovenskými seriálmi Ochrancovia (2014), Vdova (2014), Kriminálka Staré Mesto (2010) či Panelák (2008).

„Herci vnášajú do filmu najviac emócií a dávajú mu dušu“

 

Daniel Rihák. Čerstvý absolvent štúdia katedry filmovej réžie VŠMU pod vedením prof. Martina Šulíka. Režisér (zatiaľ) študentských filmov a množstva reklamných spotov. Jeho absolventský film Výlet nedávno získal cenu za najlepšiu réžiu a cenu za najlepší zvuk na študentskom festivale Áčko.

 

„Všetky ženy majú v sebe silu veci zmeniť“

 

Ivana Hucíková patrí do generácie mladých filmáriek a filmárov. Študovala na VŠMU, ktorú ukončila v roku 2015 filmom Matky a dcéry. „Bratislavčanka“ z Oravy, striedavo žijúca a tvoriaca na Slovensku a v USA. Doposiaľ má na konte viaceré krátke dokumentárne filmy: Into My Life (2018), Connie&Corey (2017) a i. Aktuálne pracuje na vývoji niekoľkých filmových projektov, či už ako režisérka, producentka alebo strihačka.

Autorka textu: Kristína Országhová (umelkyňa)

 

„Marseille, neskorý február. Z istého uhla pohľadu som to pokašlal a uhly pohľadu sa rátajú. Uhly útoku. Môj príbeh je jednoduchý. Príbeh muža, ktorý opustil Francúzsko na príliš dlhý čas. Vojak, ktorý odišiel z armády ako seržant. Hlavný seržant Galoup. To som ja. Nespôsobilý pre život. Nespôsobilý pre civilný život.“

Slávnostné uvedenie filmu HOVORY S TGM sa uskutoční 1. 12. 2018 o 18 hod. v Kine Lumiére, v rámcii 20. ročníka MFF BRATISLAVA. Pozrite si rozhovor s hercom Martinom Hubom pre Kinorama.sk

„Kino je skvelé médium na zdieľanie spoločných európskych hodnôt“

 

Dominika Jarečná sa narodila v roku 1999 v Bratislave. Aktuálne študuje odbor Teória a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne (Česko). Bola členkou poroty Giornate degli Autori na MFF v Benátkach 2018 a je ambasádorkou ceny LUX na roky 2018-2019.