Rozhovor
Film Aquarius, ktorí uvidia bratislavskí diváci už dnes večer, súťažil tento rok na festivale Cannes. Časopis Kinečko objavil jeho režiséra Klebera Mendonçu Filha už pred tromi rokmi. Zverejňujeme preto tento starší rozhovor, ktorý ako veríme, návštevníkom priblíži spôsob jeho práce a uvažovania o filmovej reči.
EK: Vo svojej tvorbe ste postupne prešli od experimentálno – surreálnych, povedzme že poetikou Cinema Novo inšpirovaných krátkych filmov k súčasnej realistickejšej forme, akú má vás celovečerný debut Zvuky okolia . Ako by ste opísali kontinuitu vo vašej tvorbe? Súvisia jej prerody aj so zmenami techniky a vývojom médií?
KMF: Ja sa na každý film pozerám ako na nového priateľa, na novú osobu, ktorú stretneš a obľúbiš si ju. Každý má vlastnú osobnosť, tón, štýl, ale keďže sú to moji priatelia, každý by mal byť „cool“ a zaujímavý (smiech). Každý film si vyžaduje špecifický spôsob, akým vyjadriť jeho myšlienku. Preto je pre mňa možné urobiť film na motívy slovanských rozprávok a hneď ďalší, veľmi realistický, o živote v mojej štvrti. Krátky film Zelená platňa bol od začiatku plánovaný ako obrázkový príbeh pre deti, kým Zvuky okolia mal byť od začiatku veľkým filmom s množstvom postáv, a je to film, na ktorého výrobu som mal oveľa viac peňazí než na predchádzajúce filmy. Každý film si sám diktuje svoj štýl a vizuál. Nakoľko s videom som začal robiť v deväťdesiatych rokoch, za posledných asi dvadsať rokov som si vyskúšal hádam všetky možné technológie, nakoľko práve v priebehu tohto obdobia nastalo v tejto oblasti veľa zmien. Bolo to pre mňa tak trochu šialené ale na druhej strane aj zaujímavé. Zmena formátov znamenala rovnako zmenu vo fungovaní filmu, v cítení filmu, v tom ako sa film javí. Niekedy je výber formátu závislý od finančných možností, čo je samostatnou témou. Ide o to, že moje kraťasy, rovnako ako celovečerný film sú ovplyvnené tiež podmienkami, v akých som mal možnosť ich vytvárať.
EK: Váš štýl som si zadefinovala ako súčasný a elektrifikovaný magický realizmus. Čo na to povite?
KMF: Úprimne, ja robím len filmy, aké by som rád videl, alebo aké rád pozerám. Nakoľko celý život pozerám filmy, mám pocit, že tie čo robím, zo mňa vychádzajú ako akékoľvek iné veci, ktoré mám v živote rád. Verím, že filmy by mali byť osobné. Mali by robiť dojem veľmi špeciálneho a osobného vyjadrenia. Moji priatelia by ma mali spoznať v mojich filmoch, pretože to najhoršie čo sa dnes vyrába sú „nanič filmy“, ako ich ja volám a to sú také, ktoré vyzerajú otrasne a ako keby boli vytvorené nikým.
EK: Mnohé motívy zo Zvukov okolia nachádzame už vo vašom stredometrážnom filme Elektrifikovaná domácnosť. Vedeli ste od začiatku, že z tohto námetu bude raz celovečerný film?
KMF: Nie. Dlho som nakrúcal krátke filmy bez toho ,aby som vôbec pomyslel na to, že raz nakrútim aj celovečerný. Až kým som si nesadol nad scenár s plnou hlavou myšlienok. Vtedy som si uvedomil, že Zvuky okolia som vlastne plánoval roky a že moje predošlé filmy boli naozaj akýmisi krokmi vo vývoji k čomusi oveľa komplexnejšiemu – k dlhometrážnemu filmu. Aby som pravdu povedal, bolo to pre mňa prekvapujúce zistenie. Hádam najsilnejšie som to pocítil v momente, keď sa Bia, matka dvoch detí z filmu Elektrifikovaná domácnosť, bez vysvetlenia objavila v mojom novom scenári. Jednoducho vstúpila a oznámila, že sa chce podieľať aj na novom filme. A ja som zrazu musel uznať, že je to logické. Preto sa objavila aj vo Zvukoch okolia.
EK: Myslím, že Zvuky okolia by mnohí zvukári považovali za prácu snov. Čo na to ten váš?
KMF: Milujem zvuk a sám som si zvučil všetky krátke filmy. Mal som to šťastie pracovať na svojom prvom dlhometrážnom filme s priateľom, paragvajským zvukárom Pablom Lamarom, ktorý v tom čase žil v Recife. Spolupracovalo sa nám výborne, nakoľko Pablo má tú skvelú zvukársku vlastnosť, že počúva. Navyše pochopil zmysel v nachádzaní určitých zvukov ako náhrady za klasickú škálu.
EK: V jednej z hlavých úloh, starého patriarchu štvrte Francisca, si zahral známy spisovateľ Waldemar Solha. Ako to bolo s hlavnou úlohou ženy v domácnosti? Čo bolo hlavným predpokladom pre výber herečky, ktorá mala nahradiť svoju predchodkyňu z krátkeho filmu Elektrifikovaná domácnosť?
KMF: Mali sme šťastie. Solhu som vybral do role Francisca po prvej skúške. Skúškou na rulu Bie prešlo päť herečiek a vybral som Maeve . Mala to byť iná herečka, pretože ide o celkom iný film, spôsob snímania a tým pádom aj charakter. Elektrifikovaná domácnosť je film o elektrine, mechanike, konzume a pôžitku. Zvuky okolia sú „šťavnatejšie“, menej o strojoch a viac o samote. Skrátka iné.
EK: Ako vo všeobecnosti hľadáte hercov? Mám pocit, že ide prevažne o nehercov, pritom v jednom rozhovore som čítala, že to za vás robí kastinový špecialista…
KMF: Pre Zvuky okolia sme mali regulárne kastingové oddelenie. Môj asistent mi priniesol video záznamy so zaujímavými ľuďmi. Pozrel som si ich a vybral z nich tých, ktorí potom prišli na stretnutie so mnou a mojimi dvomi ďalšími asistentmi, Amandou Gabiel a Leonardom Laccom. Bol to veľmi príjemný a fascinujúci proces, ktorý som si veľmi užíval. Stretli sme sa s množstvom ľudí, množstvom skvelých ľudí.
EK: Keď už sa bavíme o štruktúre štábu, aká je produkčná situácia v súčasnej brazílskej kinematografii? Je ľahké zostaviť špičkový štáb a zabezpečiť podmienky na výrobu umeleckého filmu?
KMF: Robiť filmy znamená dať dohromady tú správnu partičku ľudí a to je presne to, čo sa nám podarilo. Väčšina z nich sú moji dobrí priatelia, ktorí sú zhodou okolností aj veľmi talentovaní – mám ich veľmi rád. Myslím, že som mal veľké šťastie, že sa mi podarilo dať všetkých dohromady a získať peniaze na dobrý film.
EK: Na akom princípe u vás funguje financovanie filmov?
KMF: V Brazílii momentálne sú peniaze na to, aby sa nakrúcali filmy. Treba len mať trpezlivosť a skúšať sa zapojiť do rôznych výziev fondov či scenáristických súťaží. Zvuky okolia sme nakrútili zo štátnej podpory. Film je považovaný za investíciu do kultúry. Na federálnej úrovni je kinematografia podporovaná z daní, veľké spoločnosti si môžu odpísať podporu špecifických kultúrnych projektov z daní a navyše je kinematografia štátu Pernambuco podporovaná zo štátu aj lokálne sumou 4 milióny Eur ročne.
KMF: Do programu festivalu Janela Internaconal de Cinema do Recife vyberáme filmy, ktoré sa nám páčia a nadchýnajú nás, také, ktoré sú nenapodobiteľné, jedinečné. Filmová produkcia je dnes taká zmechanizovaná, že keď sa stretnem s filmom, ktorý zobrazuje svet z vlastného uhla pohľadu mám sklon zamilovať sa a nemôžem sa od neho odtrhnúť. Je veľmi ťažké zadefinovať presne kritériá výberu, keď vyberáte spomedzi toľkých filmov. Podobne ako väčšina iných festivalov, niekedy robíme prekvapivé rozhodnutia, niekedy celkom predvídateľné, ale každopádne musím povedať, že túto prácu milujem. O to viac sa dokážem tešiť z toho, že môj film si vybrali festivaly, ktoré si tak veľmi vážim.
EK: Ďakujem, že ste si pri tom všetkom čo robíte našli nakoniec čas aj na rozhovor pre Kinečko a už teraz sa teším, ako sa niekedy pôjdem pozrieť do okolia Recife osobne a pozriem si tie „jedinečné“ filmy v programe Medzinárodného filmového okienka.
Eva Križková
(Rozhovor bol pôvodne publikovaný v KINEČKOsníva, 14/2013, s.2-3.)