Darijan Pejovski (1983) je mladý macedónsky režisér. Absolvoval štúdium na Katedre filmovej a televíznej réžie na Fakulte dramatických umení v Skopje. Publikum ho pozná ako spoluautora scenára celovečerného hraného filmu režiséra Vladimíra Blazevského, Punk ‚s Not Dead (Pankot nie e mrtov, 2011). Predtým režíroval niekoľko krátkych a dokumentárnych filmov. Na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava ste mohli vidieť jeho prvý celovečerný hraný film Tri dni v septembri (2015).

 

Počas festivalu si sa zúčastnil premietania svojho filmu. Aké boli reakcie publika?

 

Myslím, že premietanie dopadlo veľmi dobre. Mali sme fakt fajn publikum – mnoho mladých ľudí, študentov, mladých začínajúcich hercov… V istom zmysle ide o „herecký film“…. A záujem o herecké výkony bolo cítiť. Som za to veľmi vďačný a spokojný, lebo práve na tento aspekt filmu sme sa zamerali a tvrdo sme na ňom pracovali.

 

 

Zúčastnil si sa už množstva rozličných festivalov. Môžeš porovnávať rôzne publiká. Čo by si povedal o nás?

 

Je to hlavne o kultúre. Napríklad diváci v Chicagu sa veľa pýtali, sú „kinofilovia“, o filmoch veľa premýšľajú. Tunajšie publikum kládlo veľa otázok a  prejavilo väčší záujem než napríklad diváci v Nemecku. Tam (v Nemecku) bolo počas Q&A (Question&Answer Day) plné kino, ale nik sa nič nepýtal. Chceli len počúvať. Ale tu prebehla veľmi kvalitná diskusia, takže to bolo veľmi príjemné.

 

Toto bol tvoj prvý hraný film. Predtým si vytvoril niekoľko krátkych filmov… Dokázal by si porovnať prácu na dlhometrážnom a krátkom filme?

 

Hraný film je čosi ako maratón, krátky film je ako šprint. Na krátkom filme je dobré to, že sa k výsledku dostaneš veľmi rýchlo a celá jeho tvorba je energická, vášnivá,… Tvorba dlhometrážneho filmu je omnoho metodickejším a analytickejším procesom. Páčilo sa mi to, ale človek si musí uvedomovať váhu svojich rozhodnutí – správnych či nesprávnych. A musí niesť následky, tak dobré ako aj zlé, napríklad po roku práce.

 

Mohli by sme tvoje krátke filmy interpretovať ako akúsi „predohru“ predtým, než si sa pustil do dlhometrážnych hraných filmov?

 

Jasné. Po škole som natočil asi 3-4 krátke filmy. Mohli by sme to chápať ako predprípravu na dlhometrážnu tvorbu. Na druhej strane, tešilo ma pracovať na krátkom filme, ale len na krátko. Ak by som mal točiť krátky film teraz, nebudem to brať ako niečo, čo ma pripraví na môj ďalší dlhometrážny film. Je to iné.

 

Plánuješ teda pokračovať v oboch – krátkometrážnej aj dlhometrážnej tvorbe?

 

Hej. Ale po tejto skúsenosti ma omnoho viac láka robiť hraný film, lebo som sa zamiloval do jeho procesu – do kontinuálneho riešenia problémov, všetkých komplikácií,.. Je to fascinujúce. Už sa neviem dočkať, kedy zase najbližšie začnem točiť.

 

Ako dlho vám trvalo natáčanie filmu Tri dni v septembri?

 

Nuž, bolo to veľmi rýchle. Veľká výzva. Je to pomerne nízkorozpočtový film. Nakrútili sme ho v priebehu 21 dní. Ale scenár nám dal zabrať. Koncept je veľmi komorný. Film stojí na hlavných postavách. Nie je to film o vizuálnej stránke snímky, ale o hereckých výkonoch.

 

 

Napriek tomu, mne vyhovovala aj vizuálna stránka. Vybraté lokácie…

 

Iste, ďakujem. Počas výroby sme spravili viacero múdrych ťahov. Jasne sme si stanovili, že neustúpime, nebudeme robiť žiadne kompromisy v súvislosti s kastingom a výberom priestorov. Hľadaním „správnych“ miest sme strávili naozaj veľa času. Potom sme ich už veľmi nemenili, nechali sme ich také, aké boli. Krajinu, interiéry, dom… Ale najdôležitejšie pre mňa bolo zvládnuť silné emocionálne scény v takom krátkom čase. Mal som dobré herečky.

 

Čo ťa inšpirovalo?

 

Už od začiatku som mal predstavu, že chcem mať dva silné ženské charaktery. Diametrálne odlišné ženy, ktoré postupom času zisťujú, že vlastne vôbec nie sú až také rozdielne. Jediné, čo túto tému mohlo spojiť bol z môjho pohľadu typický balkánsky problém – násilný muž. A tak som si povedal, že to bude dobrý koncept. Taktiež som chcel vytvoriť žánrový portrét, ktorý v našej kinematografii nie je celkom bežný. To boli nosné myšlienky príbehu.

 

Spomínal si, že sa tešíš na svoj najbližší hraný film. Už si nad ním aj bližšie uvažoval, či je ešte priskoro vôbec sa naň pýtať?

 

Som šialene unavený. Tento mesiac som bol s filmom na troch festivaloch. Jasné, že mám nápad, mám víziu, ktorú by som chcel rozvinúť, ale ešte je príliš skoro baviť sa o tom. Chcel by som spraviť niečo odlišné, no na druhej strane… Neviem ujsť od svojho filmového fetišizmu.

 

Bol to tvoj prvý hraný film a hneď sa dostal do povedomia – poznajú ho rôzne krajiny, publiká, festivaly…

 

Áno, presne. Krátke filmy sú iné. Môžeš ich ukázať na festivale, môžeš s nimi cestovať, ale… V prípade hraného filmu je prepojenie s publikom celkom odlišné. Prvýkrát som šiel tvárou v tvár k publiku, ktoré nevedelo nič o mojej krajine, o mne či o mojom filme. Diváci si len kúpili lístok a šli do kina pozrieť si nejaký film. Takže pre mňa to bolo dosť stresujúce. No teraz mám za sebou už pár festivalov a som spokojný. Teším sa a užívam si to.

 

Anna Predmerská